Terapeutka Slavka Kmeťová: Žena je energia vzťahu

 Terapeutka Slavka Kmeťová: Žena je energia vzťahu

Vo virtuálnom priestore ju nájdete aj pod menom ProfikamarátkaJej terapie sú špecializované najmä na vzťahy, sebalásku, vnútornú rovnováhu a to aj prostredníctvom liečenia vnútorného dieťaťa. Výsledkom takýchto terapií je šťastný, naplnený a plnohodnotný život v rovnováhe a v harmónií so sebou samým, ale aj s ľuďmi vo svojom okolí. Jedna z jej skupín na sociálnej sieti nesie názov Zdravé ženy. Slavka Kmeťová nám prezradila všetko o svojej ceste z oblasti bankovníctva až k práci terapeutky. A tiež niečo o tom, aké to je, pomáhať ľuďom a mať z toho úprimnú radosť.

Slavka, prezraďte nám na začiatok niečo o sebe. Čomu sa v živote venujete?

Mám 45 rokov, 20 ročnú dcéru, partnera, s ktorým sme spolu 15 rokov.  Už 6 rokov máme fenku Amy, ktorá nám vypĺňa voľný čas. Veľa s ňou chodíme na dlhé prechádzky do prírody. Prírodu a ľahkú turistiku sme praktizovali vždy, radi sa túlame po Slovensku, no teraz, aj vďaka Amy, sme vonku oveľa častejšie. Okrem toho rada čítam, mám rada dobré filmy, rada si zatancujem… To je môj sukromný život a voľný čas. Ako terapeutka okrem online a osobných konzultácií rada tvorím a organizujem relaxačno-transformačné víkendy pre ženy, ženské kruhy, rôzne webináre, semináre, stretnutia. Vytvorila som Intuitívne kartičky na prácu s vnútorným svetom. Baví ma tá rôznorodosť. No a stále pracujem aj na sebe.

Ako ste sa dostali od bankovníctva až k práci vzťahovej a osobnostnej terapeutky?

Keď som nad tým uvažovala, uvedomila som si, že som terapeutkou bola vždy. Pamätám si od základnej školy, že ma vyhľadávali spolužiačky, aj zo starších ročníkov, susedy, aby sa mi zdôverili, posťažovali. Mám dar naozaj počuť, čo ľudia hovoria, navnímať, kde je problém, nesúdiť a pozrieť sa na to z iného uhla pohľadu. Dokonca aj klienti v banke, takmer neznámi ľudia, sa mi zverovali so svojím životom. Vždy ma úprimne zaujímali príbehy iných ľudí a rada som dávala svoj pohľad na ich situáciu.

Po prvom veľkom sklamaní v láske som začala čítať knihy, ktoré sa venovali tomu, ako naše myslenie ovplyňuje náš život. To som mala približne 20 rokov. Vážnejšie som nad tým začala uvažovať až neskôr, keď som mala približne 33 rokov, čo je vek, kedy väčšina z nás začne uvažovať, čo ďalej so svojím životom. Kladieme si otázku, či je toto naozaj všetko? Čo ma robí šťastnou, čo ma napĺňa… Aj vďaka týmto otázkam som sa začala ešte viac zaujímať o osobný rozvoj. Musela som si veľa upratať vo svojom živote, zmieriť sa so sebou, svojou minulosťou a skúsenosti, ktoré som získala, som začala posúvať ďalej, priateľkám, rodine. Postupne som si uvedomila, že toto je to, čo ma napĺňa a baví. S podporou mojich priateliek, som sa odhodlala prekročiť komfortnú zónu a začať písať o svojich skúsenostiach, najskôr blogy, a neskôr som založila FB stránku a YOU TUBE  kanál. Začiatky boli, samozrejme, rozpačité. Sama som prešla vzostupmi a pádmi, a práve to ma naučilo, ako si poradiť, čo funguje a prečo, prečo iné nie, ako zvládnuť náročné obdobia. Teraz v podstate odovzdávam vlastné skúsenosti a to, čo mne pomohlo najviac – vyliečiť zranenia z detstva.

Vždy som pracovala s ľuďmi. Začínala som ako pomocná sila v kuchyni, neskôr čašníčka, predavačka a po materskej dovolenke, po rozvode som mala šťastie na prácu v banke. Každé moje zamestnanie súviselo s nejakým druhom pomoci iným. Všetko smerovalo k tomu, čomu sa venujem dnes, iba to už mám ako hlavnú pracovnú náplň, nie popri niečom inom.

Kedy prišiel ten zlom, že ste si povedali: Chcem pomáhať ľuďom?

Terapie som začala robiť ešte popri práci v banke. Uvedomovala som si stále viac, že toto je to, čomu chcem venovať čas aj energiu, lebo mi to energiu dáva, vidím výsledky a posun u ľudí, ktorí ma vyhľadali. Dávalo a dáva mi to oveľa väčší zmysel, než akákoľvek iná moja predchádzajúca práca. Za každú som, samozrejme, veľmi vďačná. Neľutujem nič z toho, čo som zažila a urobila, ale práve moje súčasné povolanie bolo niečo, čoho som sa vzdať nechcela. A keď mi potom končila pracovná zmluva a mala som sa rozhodnúť, či podpíšem ďalšiu, už som nemala o čom uvažovať. Vedela som, že to nebude úplne ľahké. Aj vo mne sa bil pocit zodpovednosti voči rodine, hypotéka atď., ale vedela som, že ak nie teraz, tak nikdy. Samozrejme, podržal ma partner, viem však, že to bolo o mne. Ja som cítila, že už inak nemôžem. A to sa odrazilo na jeho postoji. Čo máte v sebe, to vám zrkadlí partner aj vaši blízki. Ak by som o sebe pochybovala, tak by pochyboval aj on. Keď ste takto postavení do situácie, tak počúvajte svoje srdce, svoje vnútro, aj keď vás ovláda strach z neistoty. Keď sa rozhodnete, riešenie sa nájde a život vám ukáže, či ste sa rozhodli správne. Nemôžete urobiť chybu. Je to len ďalšia skúsenosť, ktorá vás posunie vpred. Robiť veci srdcom nebude nikdy odsúdené na neúspech, aj keď to prechodne môže vyzerať inak.

 V čom vás najviac vaša práca napĺňa?

Rada hľadám a odkrývam príčinu problému. Lebo keď nájdete príčinu, problém zmizne. To ma baví, lebo úľava z poznania je pre daného človeka takmer okamžtá. Tým, že sprevádzam ľudí na ich ceste k sebe samým, do ich vnútra, k ich podstate, tak ten „AHA“ moment, kedy si to uvedomia, to akoby precitnutie alebo prebudenie. Je to rozpomenutie na seba samého. Vidím to na ich tvárach, energia sa zrazu zmení a mne sa často chce plakať s nimi. Lebo viem, že sa vrátili domov, k sebe. Je na nich, či tam zotrvajú, či s tým budú ďalej pracovať, to už je zodpovednosť každého z nás, ale majú v rukách nástroj, ako so sebou ďalej pracovať, byť sami sebe terapeutom aj poradcom. A ten pocit je pre mňa na nezaplatenie.

 Aké problémy dnes najviac ľudia riešia?

Sú to partnerské vzťahy, deti, práca a peniaze. Všetky tieto témy súvisia so vzťahom k sebe. Lebo ak nevieme dostatočno oceniť sami seba, nevie nás oceniť ani zamestnávateľ, neplatí nás dostatočne, sme z toho frustrovaní, lebo sa cítime nedocenení, práca nás prestáva baviť. Túto energiu prenášame domov, sme podráždené na deti, partnera. V partnerstve, ak všetko podriaďujeme rodine a nenechávame si čas na seba, cítime sa vyčerpané, unavené, nedocenené… Čakáme uznanie, ktoré neprichádza, zrazu vidíme na všetkom okolo seba len negatíva a už je problém na svete. Sú to veľmi úzko spojené nádoby. Keď začneme k sebe pristupovať inak, s rešpektom, úctou a láskou, začneme vnímať svoje pocity a napĺňať ich, život okolo nás sa začne meniť.

 Máte medzi klientami viac žien, mužov, prípadne tínedžerov? Dokážete im pomôcť?

Viac ma vyhľadávajú ženy. Práve žena, tým, že je emotívna a cyklická, začne skôr vnímať napätie, nespokojnosť, kladie si  podobné otázky ako ja: toto je všetko? Žena je energia vzťahu. Muži sú statickí, nemajú radi zmenu. V poslednej dobe sa už pomer mužov a žien mení. Stále viac mužov chce poznať aj ženský pohľad na situáciu. Je pravda, že väčšinou ich k tomu dovedie nejakým spôsobom žena. Či už preto, lebo sa rozišli, alebo ju chcú získať a často ich žena ku mne rovno pošle. Radi za mnou prídu aj tínedžeri. Chcú sa len porozprávať, byť prijatí takí, akí sú, čo sa im často doma nedostáva. Nesúdim ich. Rozumiem tomu, čo prežívajú. Snažím sa s nimi vyladiť ich vzťahy s rodičmi do úrovne vzájomného porozumenia bez toho, aby som ich poučovala o tom, ako sa majú správať. Nesúdim nikoho správanie a spôsob života. Skôr naopak, vnímam, že za každým z nás je príbeh, ktorý je jedinečný a ktorý nás ovplyvnil. Môžu byť sami sebou a prijatí bez posudzovania. Už to je často veľmi uľavujúce. Keď sa lúčime, cítia sa oveľa lepšie, ako keď prišli.

 Čo presne si máme predstaviť pod pojmom Terapia vnútorného dieťaťa?

Terapia má tri časti. V prvej časti vyrovnávame vzťah s rodičmi, prípadne s ľuďmi, ktorí nás vychovávali, ale je potrebné pozrieť sa aj na biologických rodičov. Oni nás najviac ovplyvnili v našom živote. Sme na polovicu otec a na polovicu matka. Máme všetky ich vlastnosti, a ak nechceme, aby sa tie negatívne aktivovali, nehodláme pokračovať v ich šľapajách, aby nás ich tieň neprenasledoval, a chceme byť sami sebou,  je potrebné vyliečiť a vyrovnať najprv tento vzťah.

Potom nasleduje liečnie vnútorného dieťaťa. Vnútorné dieťa (emočné telo), to je vzťah k sebe samému. To je láska k sebe. Ja tento vzťah považujem za najdôležitejší zo všetkých, lebo od neho sa odvíjajú ostatné naše vzťahy. Boli sme vychovávaní v podmienečnej láske, preto tak pristupujeme nielen k sebe, ale aj k našim blízkym. Sme k sebe láskaví keď je dobre, ale keď sa prejaví nejaká slabosť, sme prísni. Emočné telo sa od fyzického tela oddelí  v nejakej traumatickej situácií v detstve. Stačí zľaknutie. Nemusí ísť hneď o násilie. Je to moment, kedy sa dieťa zľakne, má pocit, že umrie, a to emočné telo sa akoby vymrští a zasekne sa vo veku kedy sa oddelilo. Preto v dospelosti, najmä v kritických situáciách, reagujeme ako deti.  My sa ho počas terapie snažíme vrátiť naspäť do fyzického tela a ďalej s ním pracovať. Je to praktické cvičenie, v ktorom pokračujete sami. Môžeme aj spolu, ale tá terapia je nastavená tak, aby ste si môhli pomocť kedykoľvek sami. Je to poznanie a prijatie seba samého. Tak, ako sme. Pre mňa je to vedomý kontakt so sebou.

Tretia časť je rovnováha mužskej a ženskej energie. Vnútorný muž a vnútorná žena, teda naše duchovné telo. Každý máme obe polarity a potrebujeme ich mať v rovnováhe. Aj v tomto prípade sa vraciame do detstva. Podvedome v sebe nosíme vzorce správania, ktoré sme videli doma. Preto je to vyrovnanie s rodičmi na začiatku dôležité. Od toho, ako spolu tieto dve energie v nás komunikujú a spolupracujú, závisia naše vzťahy. Čo je vo vnútri, to sa prejavuje, zhmotňuje vo fyzickej realite. Naša realita, náš život, je odrazom nášho vnútorného nastavenia. My to spolu vyrovnáme a vyladíme tak, aby sme cítili lásku a obdiv k mužskej aj ženskej energii. Vďaka práci s týmito energiami sa postupne zamilovávame sami do seba a sme vyrovnaní. A tento stav prenášame aj na ostatných.

 Aké najčastejšie chyby robíme pri hľadaní svojho vnútorného šťastia?

Šťastie je pre každého zrejme niečo iné. Pre mňa je to stav bytia tu a teraz. Keď prijímam a vnímam čo sa deje, nemám potrebu to hodnotiť, ale zostávam v spojení so sebou, v rovnováhe. Možno by som skôr povedala o vnútornej spokojnosti. Podmieňujeme ju vonkajšími okolnosťami. Ženieme sa za výkonom a výsledkami, hovoríme si, keď sa stane toto, tak už budem spokojná, keď dokončím toto, tak už si vydýchnem, atď. Lenže tieto krysie preteky nás ženú do stále väčších výkonov. Lepšie auto, lepší mobil atď. Skončí jeden projekt a začne ďalší. A ten očakávaný pokoj a radosť neprichádza. Opäť je to tým, že nás od detstva hodnotili podľa výkonov a porovnávali s ostatnými. Málokedy sme mohli autenticky vyjadriť svoje pocity. Málokedy sme dostali otázku: „Ako sa cítiš?“ Išlo skôr o otázky: „Aké známky si dnes dostal v škole?“ Vonku šťastie, radosť a rovnováhu nenájdeme. Vonkajší svet je odrazom nášho vnútorného nastavenia. Preto je potrebné nájsť ho v sebe. Ak dokážeme byť spokojní s tým, čo máme, byť za to vďační, tak sa to začne násobiť. Začnú nám do života prichádzať presne tie veci, po ktorých túžime. Základom je vďačnosť za to, čo máme práve teraz. Uvedomenie si toho, čo všetko sme dokázali, zvládli, kam sme sa posunuli. Vôbec nie je márne vypísať si všetko, čo vlastníme, čo sme dosiahli, čo sme zvládli. Keď to vidíme  napísané čierne na bielom, zistíme, že toho vôbec nie je málo a že naozaj máme byť za čo vďační. Máme zatvorené srdcia. Vnímame skôr to, čo nám vadí, namiesto toho, aby sme upriamili pozornosť na príjemné veci.

Chýba nám vďačnosť, radosť, bezprostrednosť a spontánnosť. Príliš sa kontrolujeme, chceme byť “tí správni a dobrí”. Tým možno na chviľu uspokojíme ostaných a cítime prechodnú radosť, ale strácame tým seba, lebo sa potláčame a odsúvame do úzadia. Pretože na prvom mieste máme mať samého seba.

 Z čoho máme, my ľudia, dnes v živote najväčší strach?

Strach je pudová záležitosť. Každý z nás chce prežiť a strach pramení z tohto impulzu, z pudu sebazáchovy. Všetky naše činnosti sú ovplyvnené týmto pudom. V minulosti, ak ma odmietli, vylúčili z kolektívu, umrela som, lebo sama by som neprežila. Je to v nás hlboho celé veky zakorenené. Boli sme na sebe navzájom, na komunite závislí. Dnes, napriek tomu, že doba je iná, tento strach máme stále. Preto sa aj bojíme prejaviť vo svojej autenticite takí, akí sme, lebo máme strach z odmietnutia, vylúčenia, neprijatia, pretože ako deti sme len zriedka mohli vyjadrovať svoje pocity a názory.  Ak sme to urobili, často sme neboli vypočutí alebo nás znehodotili. Práve z tohto strachu vzniká blok pri prevziatí zodpovednosti za seba samého. Priznať si svoje pocity a potreby. Povedať, že niečo mi vadí, že ja chcem niečo iné ako ostatní.

Často sa obetujeme pre iných a potom im to vyčítame. Je veľmi potrebné pozrieť sa na seba bez obalu. Uvedomiť si, že všetko sa deje pre niečo. Nevidíme alebo nechceme vidieť, že my sami sa často správame tak, ako vyčítame ostatným. Je pre nás pohodlnejšie hodiť zodpovednosť na niekoho iného. Kto za to môže, kvôli komu sa nemôžeme zmeniť, pohnúť, začať žiť lepšie. Prevziať zodpovednosť za svoj život, toho sa často veľmi bojíme. Čelit sami sebe. Urobiť rozhodnutie a stáť si za ním, neplynúť s davom. Uvedomiť si, že sme si svojim postojom, správaním či myšlienkami, vytvorili čo žijeme. Že všetko je naše dielo a teda len my to môžeme zmeniť. Vystúpiť z role obete. Rola obete je detská energia. Dieťa je závislé na okolí, najmä na rodičoch. A veľa strachov máme práve z detstva.

Strach pramení aj z nedôvery v seba, v život, vo vyšší princíp. To je u dieťaťa prirodzené. My sme však už dospelí. No tým, že sme sme často boli napomínaní, usmerňovaní, dostávali sme rady čo a ako máme robiť, sme naučení poslúchať iných a robiť radosť im a nie sebe. Emočná dospelosť je sloboda, zbavenie sa takýchto strachov a zároveň zodpovednosť za svoje konanie. Uvedomiť si, že som tvorca svojho života a kým ja s tým svojim životom niečo neurobím, neurobí to nik. Ak sa teda nezbavíme tohto strachu, strachu z neprijatia, nebudeme sa vedieť postaviť sami za seba a tvoriť to, čo naozaj chceme žiť. Kvôli týmto strachom nevieme nájsť vnútorný pokoj a radosť.

Je nejaký všeobecný recept, ako by sme si mali vyladiť sebalásku?

Buďme k sebe láskaví tak, ako keď sme čerstvo zamilovaní. Keď toho druhého berieme takého, aký je, a vôbec nič nám nevadí. Vybavte si ten pocit. Máte toho človeka na prvom mieste, zniesli by ste mu „modré z neba“, urobili by ste čokoľvek, len aby bol spokojný. Ste tolerantní, láskaví, ohľaduplní…  Ale správate sa tak aj k sebe? Máte seba, svoje potreby a pocity na prvom mieste? Starajme sa o seba tak, ako o milovaného človeka. Začnite si všímať, čo vás napĺňa a baví a venutje tomu viac času. A naopak, postupne alebo aj naraz odstráňte zo svojho života to, čo vám energiu berie. Naučte sa hovoriť NIE, keď cítie, že niečo nechcete. Aj to je prejav sebalásky.

Každý deň samé sebe povedzte v zrkadle: „Si krásna, ďakujem ti.“ Chváľte sa. Nič neberte ako samozrejmosť. Nebojte sa čestne si priznať aj svoje negatívne vlastnosti a poďakovať za ne. Bez nich by sme to neboli my. Uvedomme si, že každá vlastnosť má svoj protiklad. Nemôžem byť len láskavá. Ak chcem byť naozaj láskavá, potrebujem priznať a prijať aj svoju aroganciu. Nebojte sa toho. Nestanete sa arogatnými ani zlými. Tým, že to priznáte, sa oslobodíte.

 V čom si myslíte, že spočíva tajomstvo šťastnej a vyrovnanej ženy?

Je to veľmi individuálne, lebo každá z nás je iná a  potrebuje niečo iné. Preto je dôležité spoznať seba samú. Aj so svojimi bolesťami. Pre ženu je veľmi dôležité priznať a prijať svoju zraniteľnosť. Naša sila je práve v našej zraniteľnosti. Cez bolesť rastieme, preto by sme ju nemali potláčať a skrývať. Aj lekno má korene hlboko v temnom bahne. Práve vďaka tomu bahnu je tak krásne a obdivuhodné. Autenticky treba povedať, čo ma trápi, bolí, čo ma zranilo. Odhodiť model silnej ženy, ktorá vždy všetko zvládne, nepotrebuje objatie, ani oddych, ani pomoc. Necítiť sa byť menej za to, že niektoré veci nezvládam.

Úprimne si odpovedať na otázky: “Čo chcem, po čom túžim, čo mi vadí, ako sa cítim…? “ A potom si tieto potreby a túžby napĺňať. Pre nás, ženy, je potrebné stretávať sa. Byť len samé za seba. Vystúpiť z role matky, partnerky, milenky, dcéry, sestry. Jednoducho len byť. Zdieľať, rozprávať sa, aj sa posťažovať. Jedna druhej rozumieme, vieme ako sa cítime. Takto si dopĺňame energiu, ktorú potrebujeme na vyživenie našich blízkych. Ak si to nedoprajeme, sme unavené, nervózne, nešťastné. Toto muži, naši partneri, veľmi nemajú šancu pochopiť, lebo nie sú cyklickí a emotívni, čo je veľmi dobre, lebo je tu niekto, kto nás pevne podrží keď sa rúcame, dá stanovisko či riešenie. A ďaľšia veľmi dôležitá vec je vnútorná rovnováha mužskej a ženskej energie. Keď máme tieto energie v rovnováhe, nikto nám nič nezrkadlí, nemáme potrebu nič nikomu dokazovať, sme spokojné, vyrovnané a hlavne vtedy sa môže začať slobodne prejavovať naša ženská energia. Cítime sa rovnako dobre v mužskej aj v ženskej spoločnosti. A bez problémov vieme byť aj samé a užiť si to. Každá žena potrebuje čas na seba. Mala by si ho na seba nájsť a postarať sa o seba nielen zvonku ale aj zvnútra.

Ďakujem za priestor a prajem veľa spokojných čitateliek.

Foto archív: Slavka Kmeťová

Zanechajte nám komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *