Dominika je krásna 24-ročná žena, ktorá si s depresiou dnes už TYká a je s ňou, dá sa povedať, kamarátka. Začiatky však neboli ľahké. Pol roka sa zmietala v neistote, že s ňou niečo nie je v poriadku. Ona, ani jej okolie netušili, čo presne sa deje, keď v záplave sĺz prepadala náhlym pocitom bezmocnosti a smútku. Strácala sa rodine pred očami a jediné, čo cítila, bola obrovská bolesť na duši. Potom sa však situácia zmenila. Dominika Bleščáková napokon našla riešenie. V spoločnom rozhovore nám prezradila:
- ako a kedy u nej prepukla depresia;
- čo sa jej stalo na študijnom pobyte Erazmus;
- kedy si uvedomila, že musí vyhľadať pomoc;
- kto stál po celý čas boja s depresiou pri nej.
Dominika, ako dávno je tomu, čo si kráčala bránami pomyselného pekla?
Aktuálne je to približne nejaký rok a pol od toho, čo mi diagnostikovali depresiu ťažkého stupňa. Ja som však ňou trpela už dávno predtým. Určité formy psychických ťažkostí (úzkosť, neuróza) mám už od detstva, keďže som si prešla náročnými traumatickými situáciami v rodine.
Čo presne sa vtedy v tvojom živote odohrávalo?
Paradoxne som si navonok užívala bezstarostný študentský život. Študovala som mediálne štúdiá, odbor, ktorý som milovala, dokonca v období, keď u mňa depresia začala som bola na Erazme v Brne. O to to však bolo náročnejšie na prijatie aj pochopenie. Nestala sa mi žiadna tragická udalosť, moja depresia bola tzv. endogénna, čo znamená, že nemala zjavnú príčinu. Avšak príčin tam bolo veľa, hlboko pochovaných v mojom vnútri. Perfekcionizmus, sebanenávisť, pocity samoty, pocity nedostatočnosti. Dlhé obdobie to vo mne bublalo a pravdepodobne to vyšlo na povrch v období, keď organizmus vyhodnotil, že je v bezpečí a môže si to dovoliť. Neviem. Dodnes ľutujem, že depresia „udrela“ práve počas Erazmu a školských čias, ktoré si moji rovesníci užívali na výletoch a diskotékach, avšak choroba si nevyberá.
Stres? Príliš veľa povinností, alebo čo bolo spúšťačom tvojho stavu?
Určite stres, ale chronický a dlhodobý. Taktiež vysoké nároky, ktoré som mala na seba ja sama aj moje okolie. Lekári taktiež predpokladajú, že k depresii prispel aj rad drastických diét, ktoré som v tej dobe držala. Prakticky som svoj mozog vyhladovala. Keďže vždy som fungovala štýlom keď nevládzeš, pridaj, čím mi bolo horšie, tým viac som na seba tlačila. Mala som pocit, že jednoducho nesmiem poľaviť. Som mladá, nemám ešte v živote žiadne istoty a stále som mala pocit, že ak nebudem fungovať na 150% tak ma všetci ostatní predbehnú a nič zo mňa nebude.
Ako dlho si sa nevedela pohnúť z miesta? Kto ťa napokon nasmeroval tým správnym smerom?
Depresia je beh na veľmi dlhú trať, s neznámou dĺžkou a neistým koncom. Približne pol roka som bola nediagnistikovaná, čo bolo najväčšie peklo. Doslova som sa menila sebe aj svojim blízkym pred očami. Z extravagantného a extrovertného dievčaťa so skvelými študijnými výsledkami sa stala vychudnutá kôpka nešťastia, ktorá nebola schopná plniť elementárne zadania na škole. Začala som sa inak obliekať, inak rozprávať, jednoducho som to nebola ja. Trpela som sociálnou fóbiou, nedokázala som vydržať medzi ľuďmi, chytala ma panika a extrémna úzkosť.
Neskôr sa začala depresia prejavovať aj fyzicky. Pol roka mi bolo zle od žalúdka, bez zjavnej príčiny. Nespávala som a stále som plakala. Každý jedeň deň. To si neviete predstaviť. V jednej sekunde som sa smiala s kamarátkami na káve a v druhej som plakala zatvorená na záchode, rozmýšľajúc, ako odtiaľ utečiem. V poslednom štádiu sa mi nenápadne začali do mysle vkrádať samovražedné myšlienky, niečo v štýle že som čakala na prechode a rozmýšľala, že spravím krok na električkovú trať a ukončím svoje trápenie. Každý deň som s plačom volala mame a do telefónu jej nariekala, že som úplne zbytočná a že by bolo lepšie, keby som tu už nebola. Depresiu sprevádza neuveriteľný pocit prázdnoty a samoty, ktorý bolí oveľa viac ako akákoľvek fyzická bolesť.
Ambasádorka a spíkerka konferencie Pre zdravie ženy, Vierka Ayisi: Naučme sa byť v prítomnom okamihu
Čo nasledovalo potom? V čom spočívala liečba?
Moja liečba bola neskoro podchytená. Hoci som už bola mesiac vedená u psychiatra, lieky zatiaľ nezabrali a moje temné myšlienky sa hromadili. Jedného dňa som mala také zatmenie mysle, že som sedela v kuchyni s plnou hrsťou liekov v ruke. Bola som odhodlaná. Na okamih sa mi už dokonca aj uľavilo. Avšak potom som zbadala fotku s mojou mamou a niečo vo mne mi povedalo, že jej to nesmiem spraviť. Že ju tu nesmiem nechať, že si to nezaslúži. Hneď ako sa vrátila z práce, sme išli k lekárovi a okamžite ma hospitovali.
Kedy si prvýkrát pocítila úľavu?
Nejakú dobu som bola v nemocnici, tam mi nastavili liečbu a okamžite som začala chodiť na intenzívne individuálne aj skupinové terapie. To mi pomohlo najviac a hoci som svoj pobyt v liečebni dlho považovala za obrovské zlyhanie, teraz viem, že to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Veľa vecí som si upratala vďaka tomu v hlave aj v živote a vyšla odtiaľ ako úplne nový človek.
Obrovskou skúškou však bolo dokázať fungovať po novom aj v bežnom živote. Musela som prerušiť štúdium, čo som veľmi ťažko brala, keďže som patrila medzi ukážkové študentky. Môj stav to však vyžadoval. A koniec koncov, nič mi neušlo. Po návrate sa mi stav síce zhoršil, avšak s dobre nastavenou medikáciou a hlavne pravidelnými terapeutickými sedeniami som to ustála. Normálne som začala fungovať približne po polroku od diagnostikovania ťažkej depresie. Do práce a školy som sa však vrátila až po roku.
Dokázala si sa opäť radovať zo života?
Áno, dokázala, ale chce to čas a trpezlivosť. Človek, ktorý prekoná takéto závažné psychické ochorenie, už nikdy svet nevníma tak, ako predtým. Občas mám pocit, že mi stále chýba taká ta ľahkosť a prirodzená radosť zo života, avšak vzhľadom na moju anamnézu a minulosť to chce roky práce, takže musím byť trpezlivá. Najväčšou skúškou pri depresii je, že jej liečba nie je vzostupná. Vraví sa, že je ako tanec: dva kroky vpred, jeden späť. A občas dokáže byť ten krok späť skutočne náročný a zaťažkávajúci. Dlho som mala pocit, že stojím na mieste a motám sa stále v tom istom. Zrazu sa mi však rozjasnilo v hlave, veľa vecí zapadlo a začala som na veci nazerať úplne inými očami. Chce to však naozaj veľa trpezlivosti a práce na sebe. Ja chodím dodnes dvakrát do mesiaca na terapie, užívam lieky a popritom využívam aj alternatívne spôsoby liečby, napríklad ajurvédu, jógu a meditácie. Depresiu málokedy vylieči jedna konkrétna vec, zvyčajne to je kombinácia viacerých účinných nástrojov. A hlavne zmena životného štýlu a postoja k sebe aj k svetu ako takému.
Kto pri tebe po celý ten čas stál a podporoval ťa?
Moja mamina, blízka rodina a kamarátky. Tým som sa to dlho neodvážila povedať, pretože som sa bála ich reakcie. Môžem však s čistým srdcom povedať, že ani jedna z nich sa mi neotočila chrbtom. Každá to, samozrejme, prežívala inak, avšak podala pomocnú ruku ako vedela a dnes sa ku mne správajú rovnako, ako pred ochorením. A to si na nich neskutočne cením.
Čo by si odkázala všetkým ženám, ktoré prechádzajú niečím podobným?
Aby sa nebáli, nehanbili a vyhľadali pomoc. A aby to neodkladali tak ako ja. Pretože my si vždy povieme, že ešte toto spravím a ešte toto a potom sa o seba postarám. No pri takýchto ochoreniach niet na čo čakať, treba ich podchytiť čo najskôr, vtedy je liečba najúspešnejšia. Nepozerajte na to, kto čo povie. Verte, že každý je dosť zamestnaný svojimi vlastnými problémami a starosťami. Nie ste v tom sama, nie je to vaše zlyhanie a nie, nemôžete za to. Odkedy som začala na svojom instagrame písať o svojich problémoch, denne mi chodia desiatky správ o tom, ako hovorím ženám z duše, ako si prechádzajú niečím podobným, no nikdy to nevedeli pomenovať alebo si mysleli, že len preháňajú. Nie, ženy, nepreháňate, my toho znesieme skutočne veľa, boli sme tak stvorené avšak tiež máme právo zlyhať, povedať, že nevládzeme, že už viac nemôžeme a že potrebujeme pomoc. Tá pomoc tu pre vás je, tak ju využite. Môže vám to zachrániť život.
Foto: archív Dominiky Bleščákovej
